Armaturka

Peter Sit: Anima Mundi

Vernisáž

 | 28. 1. 2015 . 18:00 | Malá galerie

z cyklu ‘Proč přemýšlet o budoucnosti?’
trvá do 4. 3.

fc_Peter_Sit

fotogalerie
press

26/1 2015 restaurace Liberál, Praha

Rozhovor dvou kurátorek výstavy Martiny Raclavské (MR) a Martiny Johnové (MJ) s umělcem Petrem Sitem (PS).

MR: Na začátku každého rozhovoru se ptáme, co by daný umělec o sobě prozradil, aby diváci lépe pochopili jeho práci. U tvé předchozí výstavy s názvem Tíže vědomí světa, nemožnost dýchat duší se uvádí, že fotografie jako hlavní médium již u tebe nezastává ústřední úlohu, ale mění se na nástroj, prostředek, surovinu – ve výsledku součást šířeji koncipovaného, komplexního celku. Jak jsi tedy vnímal fotografii dříve a jaká změna nastala?

PS: Já som pred vysokou školou študoval na strednej priemyselnej škole elektrotechniku. Nemal som umelecké vzdelanie, ani nikto z rodiny. Zaujímala ma fotografia. Prijali ma na katedru fotografie na VŠVU v Bratislave. Kde som sa začal o fotografiu zaujímať hlbšie, počas štúdia začal som viac premýšlať o jej forme a jej vlastnostiach. Pripadalo mi, že len preberáme nejaké formy a overené veci, ktoré sú už zadefinované, bez akéholkovek premýšľania prečo to tak používam ja. Je to taký kolobeh, že len nafotím sériu, ktorá má o niečom vypovedať a zavesím ju na stenu. To mi prišlo omedzujúce a málo. Potom som šiel na stáž na VŠUP k Hynkovi Altovi a Alexandre Vajd a tam to funguje inak. Aj keď je to ateliér fotografie pracuje sa tam viac intermediálne. Robia sa tam sochy, videa, inštalácie..niekedy z fotografie iba vychádzajú, niekedy nemusí byť ani prítomná. Mňa fotografia začala zaujímať ako jeden z vizuálnych komunikačných nosičov, jazyk, ktorý sa dá rozvíjať inými médiami, napríklad ako je táto inštalácia v Malej galerii,až do nejakého enviromentu, kde jednotlivé veci a materiály, ktoré sa tam nachádzajú, medzi sebou komunikujú. Snažím premýšlať i v akom priestore sa nachádzam a snažím sa ho akokeby ovládnuť. Divák by mal prísť do môjho priestoru a ten pôvodný by mal byť akokeby potlačený.

MR: Je zajímavé, jak u svých děl používáš celkem složité názvy jako Prekrývajúce sa reality spojené s uvedomovaním si vlastnej pritomnosti na viacerých miestach súčasne; Tíže vědomí světa, nemožnost dýchat duší; Život jedného človeka je jeden celý vesmír…

PS: Mne to príde, že názvy sú dôležité k tým veciam. Názov je ako taký kľúč, asociácia a podnet k tomu premýšľať o tej veci ďalej.

MR: Přibliž prosím svou poslední práci s úžasným názvem Prekrývajúce sa reality spojené s uvedomovaním si vlastnej pritomnosti na viacerých miestach súčasne.

PS: Bola to klauzurná inštalácia, kde na zemi je guľa, položená na kruhovom zrkadle a okolo do kruhu zavesené, vo vzduchu „levitujúce“ fotky menšieho formátu. Guľa predstavuje najdokonalejší tvar, obraz univerza, to používal aj neoklasicistický architekt Boullée, ktorý pracoval s guľou, navrhol napríklad Newtonov kenotaf. A kruh zase predstavuje uzatvorený obraz univerza. Inštalácia sa celá skladá z kruhova je orientovaná na stred miestnosti. Ak sa prechádzaš okolo gule, tak z každej strany je rovnaká, tým pádom sa vždy pozeráš akokeby na rovnaké miesto a zároveň sa v zrkadle zrkadlia fotografie, ktoré sú dookola rozmiestnené, ktoré sa opakujú a tým ako sú vedľa seba vznikajú medzi nimi rôzne prepojenia. Na fotkách sú moje voľné asociácie spojené s uchopiteľnom a neuchopiteľnom. Napríklad na stole nakreslený kruh, ktorý som prstami „chytil“ a odfotil. Vyzerá to ako diera, ktorú sa snažím uchopiť, zároveň to môže byt i že držím čierny kruh, ale neni to nič z toho.

MR: Máš teď nějaké období, kdy se zabýváš hlavně univerzem nebo se to nese delší dobu tvojí tvorbou? Protože například první věc uvedená na tvých webovkách Apartmán 24/7 je zase ryze osobní záležitost.

PS: Možno by som povedal, že to je vec, ktorá sa nese vo mne dlho. A mám pocit, že teraz prichádzam nato, ako veci popísať a transformovať ich. Asi to chce vždy čas, kým nájdem určitý zpôsob.

MR: Na přelomu letošního roku jsi podnikl TERAPII TMOU. Jaký to byl zážitek a co Tě k tomu vedlo?

PS: Už som o tom premýšľal dlhšiu dobu. Premýšľal som, že by to bolo fajn tam ísť na prelome rokov, keď sa nový strieda so starým. Našiel sem pri Frýdku – Místku, kde bolo voľné miesto v tomto termíne a bol som tam 8 dní. Niekedy som se tam postavil z postele a nevedel som, či som vyspaný alebo nie, či som vôbec spal alebo nespal. Jediné podľa čoho som sa orientoval v čase bolo, keď mi priniesol jedlo, vtedy som vedel, že je niečo okolo obeda. Keď mi prinesol jedlo, tak sa ma spýtal, či mám niečo na zdielanie. Nejaké pocity. Keď sa ma to spýtal, tak spustil a hodinu som mu rozprával, že čo se tam deje. Vačšinou to boli niečo ako otázky, na ktoré mi on priamo neodpovedal, vždy len niečo spomenul na okraj, a nehal ma aby som si tie odpovede našiel sám. Jeden deň sa mi stalo, že som na zdieľanie nemal nič. Mal som pocit, že sa tam za den stalo milion vecí, akoby deň nemal koniec. Tiež sa mi tam veľa snívalo, aj za bdelého stavu. Stalo sa mi aj to, keď som si šiel ľahnúť, položil som si hlavu na vankúš a ako mi hlava naň dopadla, začalo sa mi hneď snívať. Mal som otvorené oči, nemohol som sa pohnúť a niekoľko hodím mi išli sny, bez toho aby som ich ovládal. Siedmi deň som vyšiel von, potom som celú noc sedel na posteli až do rána vobec som nemohol spať.

MJ: Pamatoval sis ty sny?

PS: Mal som so sebou skicár a ráno som si zapisoval, ale bolo toho tak veľa, že som si zapisoval len čast z toho všetkého a vôbec nepamatal, čo som napísal. Niekedy som si nebol istý či snívam za bdelého stavu alebo spím. Pri dlhšej senzorickej deprivácii nastáva „vezňovo kino“ – keď je mozog dlhšie bez vizuálnych podnetov, tak mozog začne vylučovať melanín a začne si ich vytvárať sám. Zobrazovali sa mi tam rôzne výjavy. Často som videl sovu, ako letí a nesie mláďatám potravu napríklad. Často sa mi zobrazovali zvieratá, stromy, príroda. Zdalo sa mi napríklad, že som vyšiel z chatky, v ktorej som bol, otvoril som si dvere, vyšiel von a prešiel som sa do lesa. Ked som sa prebudil, mal som úplne reálny pocit, že som v tom lese bol. Potom keď som vyšiel po ôsmich dňoch z chatky tak som to urobil, prešiel som sa tým lesom a pocit bol rovnaký. Piaty deň som sa mal takú haluz. Mal som zlý pocit, že vedla mňa nekto je, nekto mi uberá z môjho priestoru a akoby ma utláčal do kúta. Vtedy som si povedal, že končím, odchádzam, tak som prišiel ku dverám, už som chcel otvoriť, vtedy som sa vrátil spať na postel a akoby sa ten priestor vyrovnal a odišiel strach. V mysli aj v emóciach nastalo zrazu nekonečné nič.  To bolo silné. . Pocit nekonečného, ničoho.

MR: Jaké to je cítit nekonečné nic?

Ťažko definovateľné. Ale prišlo mi to, ako definujú túto meditáciu Yangtik, že ide o priblíženie sa k smrti. Tak to mi prišlo, že to je ono. Nekonečné nič – priblíženie sa k smrti.

Zaujímavé bolo, keď sa tam diali myšlienky alebo nápady. Bolo to čisto akoby bez mojho zásahu, ja som vobec nepriškrcoval svoju myseľ. Fungovala sama, bezo mňa a ja som bol len pozorovateľ. A vačšinou som tam cítil pokoj, asi tak by som to nazval. Keď som sa odtiaľ vrátil tak som sa moc dobre necítil.

MR: Byla to nějaká „rychlosekvenční“ imaginace nebo myslíš, že se ti tam promítaly věci, co už jsi měl v hlavě zrozené?

PS: Já som nebol ten, kto sa snažil niečo v mojej mysli vymýšlať, dialo sa to nezávisle odo mňa, ja som to len pozoroval. Nezasahoval som do toho a myiešlienky sa mi potom samé rozšiřovali. Akokeby stále niekam šli, mohli byť nekonečné. Kamoši sa ma pýtali, či by som to odporučil? Hovoril som, že pokiaľ chce človek fungovať v tomhle svete, tak určite nie. Potom som sa snažil ostávať len doma a nikam moc nechodiť, pretože, keď som vyšiel niekam medzi ľudí tak som mal pocit, že vnímam všetko naraz, od toho čo majú všetci na sebe cez ich mimiku, gestá až po emócie. Moc mi to nerobilo dobre. Tento pocit sa mi spojil s tou dušou sveta, ako popisuje Platón transmutáciu duše. V tej tme akoby som sa odpútal od nejakých pozemských vecí a bol som viac k tým duchovným. Keď sa človek odpúta, tak sa ťažko vracia spať…

MR: Jak ty vidíš duši světa? Je to dost zvláštní a subjektivní představa.

PS: Ja som sa nikdy nezamýšľal nad tým, ako to vyzerá. Prišlo mi to ako nejaká komunikácia. V miestnosti, kde boli rôzne predmety a objekty zkrz ktoré táto komunikácia s dušou sveta prebiehala. Mne sa to vyjavilo skrz ten sen, tá„ inštalácia“ a potom som tie veci reálne objavili. A može sa asi zobraziť v akejkoľvek podobe. Já som sa ztotožnoval s tou teóriou, že svet je ako živočích s telom, ktoré je obklopene a zahalené do duše svete.

MR: Jak bys odpověděl na otázku našeho konceptu Proč přemýšlet o budoucnosti?

PS: Ja som si hneď poznačil, ako ste ma oslovili niečo v tom zmysle že to premýšľanie o budúcnosti pramení z bytia v prítomnosti, čo je hlavný zrod tej budúcnosti. Premýšľal som nad tým z rôznych uhlov, z rôznych hľadísk sa to dá rozoberať, ale hlavné je uvedomovanie si prítomnosti, pretože tá má následky a vytvára budúcnosť. A zároveň pre budúcnosť je dôležité poznať svoju minulosť, históriu.

MR: Co bys chtěl prozradit k výstavě Anima mundi?

PS: Vlastne ani neviem, čo bych k tomu prezradil a či chcem…

MR: Chceš, aby k tomu divák přišel a pocitově to vnímal jako celek, než abys to víc komentoval?

PS: Hm, já som aj premýšľal, či to nazvať Anima mundi, ale to jediné mi príde ako určité prepojenie. Ale doležité je sa v tom priestore ocitnúť a nechať to na seba posobiť.

MR: Ještě nás zajímá slovenská scéna, co si myslíš o slovenské ceně Oskara Čepána? Sleduješ ji? Má to nějaký hlas na Slovensku?

PS: Bol som i na poslednom vyhodnotení ceny. Ťažko povedať, hlas to asi nejaký má, ale veľa ľudí je za to, aby sa ta cena nejakým zposobom zmenila. Od minulého roku ju začal riešiť Tomáš Džadoň a a chce tam urobiť určité zmeny. Od budúceho roku sa má meniť aj komisia a majú nastať aj zmeny v podmienkach súťaže. Ale neviem či tá cena okrem finančných prostriedkov a „výletu“ do New Yorku poskytuje i niečo iné. A vlastne mala by niečo? Podla mňa je naša cena slabšia ako váš Chalupecký. Keby bol Čepán aspoň na takej úrovni ako Chalupecký, tak by sme boli radi.

MR: A myslíš, že to reprezentuje ten top, co je na Slovensku, nebo se hlásí málo umělců?

PS:Nemyslím si, a neviem, koľko ľudí sa prihlásilo. Napríklad tento rok z tých 4 finalistov (Matěj Smetana, Jaroslav Kyša, Martin Kochan, Jana Kapelová), by som ho dal asi hocikomu, okrem Jane Kapelovej, ktorá vyhrala. Ale neviem či nejaká cena môže reprezentovať to top, čo je na Slovensku.

To mi príde ako jedna publikácia, ktorá u nás nedávno vyšla 50 súčasných umelcov na Slovensku. Veľa ľudí, ktorých považujem za dobrých umelcov tam nie sú, to znamená, že nepatria medzi 50 súčasných umelcov na Slovensku? alebo veľa z tých, ktorý sú tam by som tam ja nedal. Ale celkovo, top 5 umelcov, top 50 umelcov, alebo akékoľvek rebríčky sú divné. Umenie nie je šport. Je len dobré umenie a zlé.

MJ: Láká tě to do Prahy kvůli větší scéně? Že to tu víc žije? (Peter se hlásí na obor Fotografie k Alexandře Vajd a Hynkovi Altovi na UMPRUM do Prahy)

PS: Mne sa dobre funguje aj v Bratislave, ale určite je tu ta scéna vačšia aj čo sa týka reflexie tých vecí, viac kurátorov aj mladých a oveľa viac možností, veľa alternatívy. Ale v prvom rade by som chcel zmeniť vzduch na chvíľu, nejaké nové podnety a aj skúsenosti a Praha mi príde ako dobrá voľba.

MR: Na Slovensku se nestuduje obor Kurátorství?

PS: Iba na filozofickej fakulte sú dejiny umenia.

MJ: Tak zase ty alternativní prostory vedou mnohdy samotní umělci, ne?

PS: To si myslím že je aj aj dobre, že keď niečo nie je, tak je treba si to vytvoriť. A alternatívy sú vždy veľmi dôležité. My sme s touto myšlienkou začali riešiť APART. Nám pripadalo, že na škole je absencia nejakej platformy, kde sa môžeme prezentovať, tak sme si vytvorili vlastnú. Potom sme to rozšírili i na ďalších ľudí a teraz sa to už rozvetvuje samo

MR: A jak přesně myslíš prezentovat?

PS: Chceli sme robiť naše publikácie a vystavovať pod nejakou hlavičkou. Tak isto dávať priestor aj iným študentom, ktorý nás zaujmú v rámci školy. Na škole nám to chýbalo. Chcelo by to u nás v škole možno nejakú galériu ako je na UMPRUM Galerie 207.

Tie publikácie sú nízkonákladové robíme si ich celé sami od tlače až po viazanie. Momentálne pripravujeme knižku s Luciou Scerankovou, publikáciu s Martinom Vongrejom alebo jednu teoretickú publikáciu s kurátorkou Luciou Gavulovou. Naše aktivity sme momentálne rozšírili o Situácie – kurátorské projekty dá sa povedať. Dlhšie som premýšľal o tom ako urobiť nejakú galériu, ale nechceli sme riešiť nejaký náš vlastný priestor, s pravidelným programom, pretože v Bratislave je to aj celkom náročné, ale aj tak nás táto forma moc nelákala. Tak sme sa vymysleli Situácie –  galéria bez ukotveného vlastného priestoru a programu, ktorá môže fungovať hoci kde, i parazitovať v inej galerii, na streche budovy, v lese, hocikde. Vždy to bude iba situácia, jedno dňová alebo pár hodinová udalosť, o ktoré sa dá vedieť, uskutoční sa a zdokumentuje.